piatok 14. apríla 2017

Nechápem ťa


Aj vám sa niekedy zdá, že ľudia úplne presne nepochopili vaše pocity? Povedali ste im, ako sa cítite a oni to zainterpretovali úplne odlišne? Prvýkrát, dobre, každému sa to stáva, ale ak sa ten človek vo vašom nešťastí z toho, že ho úmyselne podkopávate vyžíva, netreba to nechať tak.
Úprimne, mne sa táto situácia stáva pomerne často. Som úplne normálna, v pohode, nie super šťastná ani protivná, taký stred. Potom sa niečo zomelie a ja nemám náladu s nikým hovoriť, chcem byť sama alebo jednoducho nevidím zmysel viesť určitú konverzáciu s takouto náladou, tak ju jednoducho seknem. Nikomu neprekážam, nenútim mu moje pocity, ale akonáhle spravím niečo, čo sa mu nepáči, príde ten naozajstný problém.
„Ona je zase nasratá, no super.“
V tejto chvíli už mám presne vymyslené, ako človek, čo túto vetu vymyslel, zomrie - možno na smrteľnú facku, alebo tak.


Aj ja mám pre vás jednu vetu: To nemám právo na pocity? Myslím, že to, čo každý cíti je jeho vec, mnohokrát to neovplyvní a s týmito pocitmi nemôže bojovať, jednoducho nie. Ak teda niekto vysloví nespokojnosť s vašou náladou, nemá na to právo! Predsa, nie je tisíckrát lepšie ukázať svetu pravú tvár, než sa prihlúpo usmievať, že je všetko fajn, ak aj nie je? Nie je lepšie na rovinu povedať, vypadni, než toho človeka pri sebe znášať ďalší mesiac, dusiť to v sebe a nakoniec naozaj vybuchnúť? Je.  Ale prečo to spoločnosť netoleruje? Prečo nechce pravdu?       

Iný príklad. Stretnete sa s niekým novým (tú osobu budeme volať Betka) a práve vtedy máte úžasne dobrú náladu, lebo vám prišla kniha na recenziu s darčekom, o ktorom ste vôbec netušili, usmievate sa, ste tá najpríjemnejšia osoba na svete a je vidieť, že Betka si vás pre svoj slniečkový výstup obľúbila. Kecáte, kecáte, až nakoniec poviete čau pantau, prepáč, už musím ísť, vidíme sa! Je takmer isté, že si vás Betka zafixovala ako príjemného človeka, optimistu, slniečkára a neviem čo ešte. Prejde pár dní, vaša dobrá nálada ochabne a príde k nej na návštevu jej nie veľmi dobrý kamarát- nespravodlivosť. Cítite sa pod psa, pretože ste mali mať za tú ročníkovú prácu dvojku a nie trojku, najradšej by ste to tomu učiteľovi poriadne vykričali, ale viete, že nemôžete, no celá tá záležitosť je vám aj veľmi ľúto. Keby som tomu venoval viac času.. tak možno...! A koho nevidíte, nejde tamto cez ulicu to dievča, ktoré ste minulý týždeň stretli v kaviarni? Akože sa to volá.. Alžbetka? Tak nejako, či? Nie, nebudem ju zdraviť, istotne už na mňa zabudla..
„Hej, hej ty!“ Tak nezabudla.
Vymeníte si zdvorilostné frázy, Betka sa vás spýta či ste to naozaj vy, odpoviete kladne, chvíľu blabotáte a už z vašich slov je cítiť, že nie ste vo svojej koži. Chvíľková odmlka. „Usmej sa! Vtedy si mi prišla celkom fajn, stále si sa usmievala.“ Áno, ale dnes nemám náladu na úsmevy. „Aha, no.. tak mi zavolaj keď už budeš, fajn? Teraz na teba nemám náladu ja, maj sa.“ Takže.. utopenie alebo upálenie?

Áno vážení, toto sa naozaj stáva.



A pre tých, ktorí toho nemajú ešte stále dosť, prinášam ešte tretí typ.
Ak stretnete takéhoto človeka vedzte, že ak si len nerobí srandu, ihneď naňho kašlite, nemá zmysel s ním tráviť čas. Je to typ takzvaného „prudiča“, ktorý je jedným z najnepotrebnejších druhov prudičov na planéte.

Jeho typické znaky (vlastnosti): panovačnosť, zlá škodoradosť, záľuba v psychickom týraní druhých a podobne, falošnosť, ironické pohľady,  stále chcú, aby ste sa cítili mizerne, nikto iný okrem nich nesmie mať dobrú náladu, takýto človek využije to, že sa necítite dobre vo svoj prospech.
Prirodzené prostredie: všade kde si len spomeniete, v autobuse, na stoličke vedľa vás pri obede v škole či práci, avšak môže sa vyskytovať aj ako človek na verejných toaletách, ktorý si vedľa vás umýva ruky a na prvý pohľad sa vám zdá milý.
Potrava: stravuje sa ako normálny človek, avšak teoretici majú podozrenie, že si do jedla pridávajú dávku odpornosti (hnedá tekutina, páchne ako zebrie výkaly, väčšinou v priehľadnej fľaštičke uschovaná vo vnútornom vrecku bundy či kabáta)
Ako sa proti nim brániť: niektoré zdroje odporúčajú nevnímať ich, avšak riadny kopanec by mať poslúžiť tiež dobre.  

Komunikácia s takýmto človekom prebieha približne takto:
Človek: Ahoj!
Vy: Čauko.
Človek: Dnes nemáš dobrú náladu, čo? Vyzeráš hrozne.
Vy: No, ehm, hej.
Človek: Vieš, ja viem úplne presne odhadnúť, prečo sa takto niekto cíti. Napríklad u teba vidím, že to bude tým účesom, je vážne otrasný. Vieš, nechcela som ti nič hovoriť, prišlo mi to netaktné.
Vy: Čo je s mojimi vlasmi?
Človek: Oh, to nebolo tým? V tom prípade sú skvelé, kde si si ich nechal robiť?
Vy: ...
Človek: Takže sa cítiš zle kvôli tým spoločenským vedám? Veď dopadli skvelo, mala som A++, bolo to, že vážne, extrémne jednoduché. Pozri, tu mám známky... vidíš, on dostal A ona A+ .. Prekristoverany, to kto nám tu kazí priemer s C-? To je ale kretén!
Vy: To budem ja.
Človek: Oh, takže preto si taký smutný? Nevadí, že to nevieš, jednoducho nemáš na krúžkovanie bunky. Veď tebe ide to.. ten parkúr, nie? To ti stačí, veď s tým sa určite uživíš!
Vy: Robíš si srandu?
Človek: Samozrejme, že nie, šanca presadiť sa je tak jedna ku miliónu, ale ty to dáš, neboj.
Vy: Tak fajn, ak mi naozaj veríš, myslím si, že to dám!
Človek: Ale prosím ťa, to som hovorila len tak, veď to je totálne nemožné, aby sa tebe niečo podarilo, choď odo mňa preč, ty s tou naivitu, si predsa totálne nanič, aj tak by si nikoho nezaujal.
   
Takže, asi takto. Približne.




 Môžete týchto ľudí ignorovať, vlepiť im poriadnu facku, znenávidieť ich, no aj tak budú stále existovať, to nezmeníte. Cieľom tohto článku je vyzvať vás, ktorí toto čítate, aby ste do komentáru napísali vaše tipy na obranu proti týmto nemilým ľuďom, ktorí často robia tieto veci úmyselne. Niekedy je to aj určitá forma šikany, malo by sa o tom hovoriť s otvorenými očami.

Aké máte s týmito ľuďmi skúsenosti vy? Myslíte, že ich stačí ignorovať, alebo robiť aj niečo iné? Čo je podľa vás skutočným dôvodom tohto správania? Píšte, hovorte, riešte! 

2 komentáre:

  1. Ono je to těžké. Každý člověk je nějaký, a nedá se vlastně říct, co je dobře a co je špatně. Teda jasně být na ostatní hnusnej a protivnej a zlej určitě asi není dobře, ale zase ne každý má náladu, a lidi to prostě musí chápat. Já se většinou snažím snažím vycházet, být bezkonfliktní, ale vtipný je že i když se to strašně moc snažím chovám se tak tak ne vždycky to vyjde. Bohužel

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Skoro ve všem s tebou souhlasím. A souhlasím i s Rachel Roo. Ono je to těžké občas s těmi lidmi... Proto jsem se možná do sebe uzavřela a začala jsem být spíš ta šedá myška, která skoro nekomunikuje a "zlým" lidem se vyhýbám obloukem.
    Naprosto parádně napsanej článek :)

    OdpovedaťOdstrániť