Kto si?

Každodenný stres, ktorý si ale vytvárame sami, priznávam. Neutíchajúce otázky zo strán iných človekov, že prečo, ako, na čo. klamanie v úprimnej konverzácii, spolu s otázkou, prečo je to dobré? Každodenne nás dokáže toľko vecí rozladiť, poblázniť, bolieť, že je veľmi ťažké si udržať úsmev na perách. Každú hodinu prijímame nové informácie, z každého jedného spektra a náš mozog si tie negatíva zapamätá skôr, než tie pozitíva. Viac-menej, je to dané. Obklopujeme sa negatívnymi ľuďmi, myšlienkami, vecami, ktoré v našom živote len zaberajú miesto a nie sú vôbec užitočné, v hlave nám neustále víria pochybnosti. Neveríme jeden druhému, pritom dôvera je to najkrajšie, čo si dvaja ľudia môžu dať. Avšak, častokrát ju ohýbame, takže prečo ju nezlomiť? Týrame samých seba pohľadmi do zrkadla, od ktorých sa odvraciame, lebo sme škaredí, tupí, nedokonalí. Hodnotíme porovnávaním s druhými. Snažíme sa vydržať veci, ktoré nám nie sú príjemné, aby sme prekročili komfortnú zónu. Ak chceme vidieť výhľad, treba obetovať bolenie nôh. 
Mnohokrát nevieme čo povedať, lebo to nedokážeme. Dakedy však musíme. Musíme sa prekonať, inak to nejde. Veď, čo by povedali ostatní, také jednoduché povedať pár slov na tej oslave, nie? A tie výčitky, urážky a škaredé pohľady. Neprajeme si, viac než dobré želáme zlé a ani si to neuvedomujeme. Dávame si nesplniteľné ciele, ktoré nás potom trápia. Od nás, pre nás.

Tak som sa prehrabávala medzi starými fotkami a našla som zopár odlišností, aj keď ide iba o polročný rozdiel. Keď som si našla frajera, prestala som sa fotiť pri bielej stene v kuchyni. Mám fotky z mojej izby, s ním. Som tam šťastná a usmievavá, ten úsmev je pravý. Na iných fotkách som ja a Dominika, na oslave pre Viki. Všetko ľudia, ktorí sú mi rodinou. Život sa hýbe plnými obrátkami, štvortaktný zážihový motor môže ísť kade ľahšie - ubieha to, mení sa. Za posledný polrok som si obrátila život o 180°. Mám veľa kamarátov, zážitkov a všetkého možného. Vlastne som veľmi šťastná osoba, možno najšťastnejšia - no nie vždy, a často všetko nie je také ružové a pekné. Nie, že by som si svoje šťastie neuvedomovala, skôr máva občas praskliny. Snažím sa preto učiť japonskému umeniu črepy zlepovať zlatom, ale nie je to ľahké, veď to poznáte.
Vlastne by som sa mohla vrátiť až do doby môjho prvého Svätého prijímania, veľa sa toho zmenilo. Nie len na úrovni môjho vnímania sveta, reality alebo túžob, lebo povedzme si, už to nie je len o tom: "Barbora mi povedala, že som krava!" Či je? Snáď nie. Keď sa tak nad tým zamyslím, život nám dáva veľké výzvy a možnosti a mnohokrát nie je až taký krutý, akým ho tvoríme. Zmenil sa svet od toho roku, keď som bola tretiačka na Základnej škole? Určite. Pocítila som to? Určite nie. Lebo objekty zostávajú, ľudia sa menia. A my s nimi.
Tak si predstavím tú malú Aničku, ktorá verila v Boha a v Božiu lásku a tešila sa, až raz bude veľká a príde ju niekto na Veľkonočný pondelok obliať. Je to vtipné, ako píšem o niekom, kým som vlastne stále, ale ten človek mi príde tak veľmi vzdialený a zabudnutý. Stále dúfam, že ma niekto príde obliať a stále verím v Božiu lásku. No určite nie sú tieto veci predmetom môjho myslenia.
 Len posledný polrok ma posunul dopredu tak, ako zatiaľ žiadny iný. Či už je to, budem sa opakovať, ponímanie sveta, hľadanie pravdy, rozlúsknutie medziľudských vzťahov alebo už spomínané nové zážitky, je úplne wau, že sa to dokázalo udiať. Že to naozaj ide. Lebo je to úžasné, že veci dokážu ísť aj správnym smerom, ak sa trochu snažíte. Ak dokážete vyjsť zo svojej komfortnej zóny a dovoliť veciam, nech sa dejú.

Stále sa bojím veľkých rozhodnutí, tých, ktoré ovplyvnia môj každodenný život. Kto nie? Problémy sa snažím riešiť od základov a dobrú náladu zbierať všade, kde sa dá. Snažím sa žiť podľa mňa, využiť príležitosti a neľutovať. Je ťažké byť samým sebou? Podľa mňa áno, ak si neveríte. Preto je veľmi dôležité budovať si zdravý vzťah sám so sebou. Koniec koncov, je to ten najdlhší vzťah, ktorý máme a kedy mať budeme. Úprimne, stále na tom nie som dobre, ale pracujem na tom. A ty?

❤