metro a kapry

Človek je ako kniha, môžete ju prečítať stokrát a aj tak nemôžete presne vedieť, čo ňou autor zamýšľal. 

- perfektný citát, ktorý vyjadruje podstatu týchto recenzií

Dievča, ktoré čítalo v metre 

Juliette sa každý deň vezie metrom po trase číslo šesť. Najradšej zo všetkého pozoruje tých, čo okolo nej čítajú. Starú dámu, zberateľa vzácnych vydaní, mladé dievča, ktoré sa okolo strany dvestoštyridsaťsedem vždy rozplače. Zvedavo a s nehou na nich hľadí, akoby ich čítanie, ich vášne, ich rôznorodé životy mohli tomu jej dodať trocha farby. To všetko až do dňa, keď sa rozhodne vystúpiť o dve stanice skôr a ísť do práce pešo po neznámej ulici...

Kniha bola fajn, určite áno, ale nezaujala ma. Dôkazom môže byť, že recenziu na ňu robím veľmi dlhý čas som samotnom prečítaní. To už niečo znamená. Príbeh mi prišiel viac sci-fi než realita, ale musím uznať, že niektoré dejové prvky boli veľmi vydarené. Ak ste oddaný čitateľ, kniha vám vyčarí úsmev na tvári a budete mať príjemný pocit, lebo sa v nej nájdete. Miestami mi prišla ako rozprávka, miestami ako seriózne čítanie - záleží na vás, ako sa ju rozhodnete brať. Celkovo - pôvabný dej s jednoduchým koncom. Mohla by som o nej písať viac, ale viete, tento titul je prototypom oddychového čítania. Neurazí, nenadchne, poteší. Je to taký mŕtvy bod, kedy nevstanete so vzrušením v tvári zo stoličky, ani sa nerozplačete, či neskríknete yeah!. Light. Doslova.
Ale ja potrebujem hromy-blesky, nie diétnu kolu.

Úřad pro zahrady a rybníky

Na březích japonské řeky Kusagawa leží chudá vesnice. Je domovem muže s výjimečným talentem. Rybář Kacuró ovládá umění lovu nesmírně vzácných kaprů. Zásobuje jimi císařský dvůr a díky tomu zajišťuje obživu pro celou vesnici. Jednou však při práci utone v rozvodněné řece. Na dalekou a náročnou cestu ke dvoru se s posledním úlovkem musí vydat mladá a nezkušená vdova Mijuki... Román od nositele Gouncourtovy ceny přináší působivé, historicky věrné líčení Japonska 12. století, v celé jeho krutosti i kráse.

Akože neviem, ako to mám hodnotiť. Naozaj nie. Zvlášť po zistení, že autor na knihe pracoval 12 rokov a ja len krčím obočím v štýle what the fuck? Nechápem to, naozaj nie. Asi ani podstatu deja, celkový meaning a to, prečo som vo výsledku knihe venovala toľko času. Asi to bude zapríčinené diskusiami a rozoberaním diel na hodinách slovenského jazyka, ktoré vás naučia aj z obyčajného kýchnutia urobiť charakterovú črtu. Snažila som sa v knihe hľadať hlbší zmysel, lebo to tak mám už zautomatizované, symboly v slovách a metafory v činoch - chápete, myslieť medzi riadkami. A nič. Vôbec nič. Stále žiaden meaning, hlbší zmysel, ani ten čas. Iba ma to donútilo rozmýšľať nad tým, čo by som dokázala za tie hodiny stihnúť a div ma tu netrafil šľak.
Viete, ja toho v poslednej dobe mám trochu viac a tak sa to určito na mne prejavuje. Prepáčte.
Viete, asi mi táto kniha nič nedala.
Lebo (viete), občas to proste jednoducho nevyjde.
A ak mám byť úplne úprimná, lebo mám pocit, že v recenziách by človek  taký mal naozaj byť, knihu si neprečítam znova a budem sa ju snažiť posunúť. Pre mňa bol príbeh jednoducho silený. To je to správne slovo. Autor používal slová, ktorým som vôbec nerozumela a až, keď som počítala strany do haleluja konca knihy, som narazila na slovníček s vysvetleniami. No viete, ten vám je už ale pri posledných päťdesiatich stranách trochu zbytočný. Neviem, čo sa autor snažil knihou vyjadriť, čo je asi najväčšie mínus. A do Kusagawy, fakt ma to štve!