Nudný príbeh človeka po tridsiatke?

John Green- to je meno, ktoré všetci veľmi dobre poznáme. Vydal mnoho zaujímavých kníh, ktoré, sa podľa môjho názoru veľmi na seba podobajú. Zoznámenie s postavami, ich život, prežívanie a PUF! , nečaká zápletka pri ktorej väčšinou zmizne (alebo zomrie) jedna z hlavných postáv. Nehovorím, že sa mi tento dej nepáčil, avšak po prečítaní troch takýchto kníh sa už začínam nudiť.
toľko k úvodu

Ako je už u mňa zvykom, moje recenzie nie sú také, aké možno práve teraz hľadáte, pretože píšem o chápaní danej knihy mnou. Snaží sa vám vysvetliť prečo mi autor neprirástol k srdcu. Nepíšem nudné údaje o tom, kedy kniha vznikla, od toho sú iné články, internet. Poskytujem vám pohľad na príbeh očami dievčaťa žijúceho v paneláku, so svojimi bežnými problémami dospievajúceho jedinca.

Kam zmizla Aljaška - kniha, ktorá je chuťovkou novinárov z týždenníka New York times, alebo len veľmi trúfalý výmysel človeka po tridsiatke? Nuž, túto otázku nechávam stále nezodpovedanú, pretože ani ja vám s istotou nemôžem potvrdiť, že sa mi kniha páčila, bohužiaľ, mám zmiešané pocity. Kniha, ktorej je tento článok venovaný, sa totiž neskončila práve tak šťastne, ako mala. Uznávam, príbehu to dodalo zvláštnosť, charakteristiku, realistickosť, no u mňa vyvolal tento koniec príbehu lenivosť autora. Pripadá mi, ako keby už nemal nápady, preto tam hodí tú najviac klišé vec a to- autonehodu. Veľmi ľahké nemyslíte?

Kniha ako celok, je naozaj veľmi zaujímavá. Nečakala by som od nej tak veľa príbehov a zápletiek postáv, ich života, vtisnutých do 219-tich stránok tejto tenkej knihy. Avšak nemôžem povedať, že sa mi kniha páčila. Uznávam, isté čaro mala, bola iná než ostatné, ale nie je to práve to, čo by som od mojej vysnívanej knihy očakávala najviac.  Aj keď, práve pre túto skutočnosť sa v budúcnosti možno stane mojou obľúbenou. S istotou ale môžem napísať, že aj keď sa mi nepáči, že každá Greenova kniha sa podobá na tú predošlú mnohými prvkami príbehu, je tu stále niečo, čo mi nedovolí aby som ju len tak odsunula do mojej nenávisti. Green napísal príbeh tak, že ho jednoducho musíte dočítať do konca. Inak by vám to nedalo spávať. Preto aj keď sa mi dej nepáčil, John to napísal tak pútavo, že moje sympatie predsa len získava. Aljaškyn príbeh sa mi vryl do pamäti a aj keď sa to asi bude zdať niekomu hlúpe, stále sa k nemu vraciam a rozmýšľam, ako by si s týmto problémom poradil Rambo. Niekedy to robím, ale potom si uvedomím, že tá postava je naozaj len vymyslená a pravdepodobnosť, že by vyskočila z knihy je len veľmi malá. Zvláštne, čo dokáže jeden človek za počítačom.