Dažďové srdce

Nádych. Výdych. Na nič nemysli, iba splývaj. 

Skúšali ste už niekedy vypnúť? Izolovať sa od všetkého čo je na svete a užiť si tú kvapkami dažďa príjemnú chvíľu? Počúvať ako šuští les, ako to najcennejšie čo na svete máme, obohacuje prírodu. Sadnúť si na parapetnú dosku pri otvorenom okne, uvoľniť sa a povedať si: "Milujem dážď."
Mám chuť vyskočiť, aby som aj ja bola súčasťou tejto nádhery, podieľať sa na nej, a mať takto prístup byť niekým zvláštnym a odlišným. Mať pocit oddanosti voči prírode. Vidieť, ako sa vtáky schovávajú pred dažďom, počuť ich, ako si pospevujú. Cítiť ten slastný vzduch, dotýkať sa kvapiek rosy.

My photo

Mať potrebu všímať si okolie a byť s ňou spätá. Pozorovať kvapky, kam si určia miesto dopadu. Ó, a ten vzduch. Bože, to je vôňa! Už chápem prečo je básnikom taká známa. Mám pocit, ako keby sa príroda znovu zrodila, načerpala nové sily a zacelila staré rany. Je to pocit, keď príroda v nás vzbudí istý pocit bezpečia, istoty a čistoty. V ten čas mi je úplne jedno, či ma uvidí sused ako sedím v otvorenom okne s voľne hompálajúcimi sa nohami. Je to môj život a ja chcem, aby bol ako dážď.

Kvap, kvap. Voda sa vyparí, potom znova naprší. A dookola.