štvrtok 19. januára 2017

Parížsky bozk

Moje pocity zo začiatku čítania tejto knihy boli veľmi neurčité- nevedela som, na čo sa sústrediť. Autorka na začiatku ukazuje veľa postáv a každá jedna má nejaký milostný pomer, čiže nájsť si svojho favorita nie je vôbec ťažké, priam naopak, ja ich mám niekoľko.

Bohémsky Paríž koncom 19. storočia.. Exotický, podivný a vzrušujúci svet, naviac pre mladú anglickú dámu Jessie Lipscombovú, ktorá túži byť sochárkou. Naskytne sa jej neuveriteľná príležitosť, v dobe, ktorá samostatným ženám vôbec nepraje, úplne nevídaná. Môže sa stať žiačkou samotného Augusta Rodina. So svojou priateľkou Camille, ktorá tiež študuje v jeho ateliéri, sa vášnivo vrhnú do skúmania parížskeho polosveta. Sprievodcami im sú nekonvenční umelci ako Toulouse-Lautrec alebo lesbická maliarka Rosa Bonheurová. 
Camille však prepadne zúfalej láske k svojmu učiteľovi. Ich škandálny vzťah trvá mnoho rokov, lenže Rodin odmieta kvôli milenke opusiť svoju životnú partnerku. Jessie pripadne ťažká úloha tajného prostredníka, ale aj ona sama je rozpoltená medzi povinnosťou ku svojmu anglickému snúbencovi a pokušením, ktoré predstavuje zvodný umelecký kolega. Priateľstvo s Camille ale začína stroskotávať, do hry vstupujú žiarlivosť a zrada. Zhýraná duša a zakázaná láska privedú Camille nakoniec až do ústavu pre bláznov.  




"A čo láska, Camille?" namietla som a snažila som sa udržať s ňou krok. "Kam sa podela láska?" 
"Láska?" zastavila sa a smutne sa na mňa pozrela. "S láskou sú iba problémy." 

Celý príbeh sa odohráva v krásnom, modernom, ale aj striktnom Paríži koncom devätnásteho storočia, z pohľadu začínajúcej umelkyne Jessie Lipscombovej. Môžeme jej očami vidieť ako sa vykresluje vzťah medzi jedným z najznámejších sochárov Augustom Rodinom a  Camille Claudelovou. Sme svedkami toho, že umelecký život nie je ľahký, milý a len zábavný. Autorka dokázala zachytiť naozajstnú atmosféru tej doby a spôsobu mentality ľudí- každá postava je iná, výnimočná, ale aj tak do tohto príbehu perfektne pasuje. Niekomu by sa mohlo zdať, že hlavná zápletka je dostať Camille už ako šesťdesiatročnú z blázinca, ale keďže "súčasnosť" z roku 1929 nie je tá ťažná téma a autorka skôr odkrýva minulosť akoby rozoberala súčasnosť, ja som sa viac zamerala na minulosť v príbehu a stará Camille ma skoro vôbec nezaujala. Celé toto dianie nazývam minulosť v minulosti, príde mi to veľmi výstižné. Trošku ma mrzelo, že sa autorka rozhodla písať z pohľadu Jessie, lebo jej život je veľmi neznámy, neexistujú záznamy o jej presnom živote alebo aspoň veľká časť, ktorá by bola pre čitateľov atraktívna a historicky potvrdená. Tým pádom má spisovateľ voľnú ruku, odkláňa sa od pravdivých informácií (niekedy - ak vôbec nejaké sú) vymýšľa nový dej a čitateľ potom nemá záruku pravej histórie. Keby písala z pohľadu Camille Claudelovej, záznamy o nej sú v mnohom presnejšie a čitateľ sa môže priamo zamerať na jej vzťah s Rodinom, na tú pravú zápletku. V tejto verzii mi tam prišlo veľmi veľa Jessie, čo bola pre mňa trošičku škoda, ja som ju brala ako trochu vedľajšiu postavu.

Samozrejme, keďže ide o historické udalosti, v deji autorka opisuje aj tvorbu veľmi významných sochárskych diel, ktoré často nesú meno Augusta Rodina, ale ako to už pri týchto dielach býva, nepodieľal sa na nich sám. Je úžasné, že Ritchieová nezabudla na diela tej doby, náležite ich spomenula a tým pridala do príbehu naozajstnú autentickosť. V jej písaní nájdeme aj rôzne pikošky z tvorenia týchto diel, ktoré obyčajnému a veľmi nezaujatému pozorovateľovi rýchlo uniknú. Nebudem vám ich prezrádzať, čo by to potom bolo za recenziu bez spojlerov. Môžem vám ale potvrdiť, že väčšina z nich je pravdivá, ak sa teda opieram o nie vždy spoľahlivú Wikipédiu. Chcela by som sa viac povenovať Camille- autorka podľa mňa úplne presne vystihla jej charakter. Môže sa samozrejme mýliť, lebo človek je tvor nevyspytateľný, ale už aj z jej pravej fotografie na mňa srší rozhodnosť, pevná vôľa presadiť si svoje, v niektorom ohľade možno aj ľahkosť, neupravená robotnosť a veľká krása. Keď sa však pozriem znova, z druhého pohľadu, je jej tvár nepreniknuteľná. U Rodina je to pre mňa opak, áno, vidím robotnosť, záujem tvoriť, ako keby ho fotoaparát zachytil priamo pri hodnotení nejakého umeleckého diela, ale jeho naozajstný charakter -potvrdený z mnohých zdrojov- mi neevokuje, chýba mi tam drsnosť a akési šibalské očká starého pána, ktorý má mladú milenku. .

 

Je naozaj fascinujúce, keď si uvedomíte, že čítate o ľuďoch, ktorí žili a dýchali rovnako ako vy, chodili po uliciach Paríža a ani nevedeli, že raz o nich bude vedieť celý svet.

Vedela by som si celý tento príbeh pretransformovať do roku 2017, pretože Jessie mi prišla úplne ako naivné dievča, ktoré ide z dediny do veľkomesta, má určité predstavy, ale skutočnosť je úplne iná. Každú jednu postavu by som si vedela predstaviť v dnešnom svete, no teraz neviem, či sa mám radovať alebo plakať, svet sa v mnohom nezmenil. Príbeh bol elegantný, bez cenzúr, s očakávaním, so smútkom aj s úľavou na srdci. Taký, aký má naozaj dobrý román byť.

6 komentárov:

  1. Páni, nevzpomínám si, když jsem četla nějakou knížky z takové doby, vypadá zajímavě a určitě je napínavá :-) Máš nádherný blog!

    voguetheresa.blogspot.cz

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Knižka vyzerá zaujímavo, hlavne kvôli tomu, že má akúsi históriu v sebe :)

    IVANNA/IVANXNA.BLOGSPOT.SK

    OdpovedaťOdstrániť