Cassandra Clare - Zlaté puto

 Niekedy mám naozaj pocit, že knihy si zo mňa strieľajú. Niekedy ma naozaj zaráža, ako rýchlo dospievame. 

Anotácia: James a Lucie Herondaleovci, deti slávnych rodičov Willa a Tessy, odmalička počúvali príbehy o tom, ako dobro porazilo zlo a láska zvíťazila nad všetkým. Idylický svet, v ktorom vyrastali, sa však zmení, keď do Londýna prídu rodiny Blackthornovcov a Carstairsovcov... a s nimi aj neľútostný mor, ktorému sa nedá uniknúť.

James Herondale túži po veľkej láske a myslí si, že ju už našiel vďaka krásnej a záhadnej Grace Blackthornovej. Cordelia Carstairsová sa chce stať hrdinkou, zachrániť svoju rodinu a utajiť city k Jamesovi. Keď Tieňolovcov postihne nešťastie, James, Cordelia a ich priatelia sa vrhajú do dobrodružstva, v ktorom odhalia svoje zvláštne temné schopnosti, ale aj krutú cenu za hrdinstvo... a lásku.

S touto sériou mám pár naozaj výrazných problémov. Možno za to môže môj vek, možno naozaj už nepatrím do young adult kategórie a možno sú to validné dôvody vydaného titulu. 
Po prečítaní knihy necítim žiadny z očakávaných pocitov. Šokovanie, úžas, očakávanie pokračovania. Moje pocity sú - meh, tak ok. Príde mi, akoby autorka neprišla s ničím novým. Zakomponovať tému "vírusu" do Tieňoloveckého sveta je v týchto časoch až príliš priehľadné. Autorka vytvorila nepriateľa, ktorý sa až príliš podobá Voldemortovi z prvej a druhej časti Harryho Pottera. Je to tvor, ktorý zahynie až po prepichnutí vzácnym predmetom - teda všetci si myslia, že zahynul, on je však len oslabený a znovu povstane. Je to niekto, kto sa nemôže ukázať v ľudskej podobe, môže len niekoho posadnúť. Táto tajomná bytosť má túžbu vládnuť nad Tieňoloveckým svetom a páchať zlo. S Jamesom (jedným z hlavných hrdinov) ho spája niečo od narodenia (trikrát hádajme čo), a preto sa nemôžu títo dvaja odtrhnúť a stále na seba narážajú. Oproti Potterovi má táto kniha aj motív lásky medzi niekoľkými mladými ľuďmi a tiež sa v nej nachádza nespočetne veľa prepojení na iné osoby z Tieňosveta. Dočítať ju bolo pre mňa ako prejsť tŕnovým labyrintom. Kniha ma ani v jednej pasáži neupútala - niektoré scény autorka neopisuje skoro vôbec (výrazy postáv, prostredie - hlavne na začiatku) a niektoré až príliš a vôbec nie sú podstatné (striekajúci ichor pri démonických bitkách).  

Po prečítaní sa necítim múdrejšou, ani obohatenou o dychberúce myšlienky. Kniha ma síce neoslovila, no myslím, že to bude výberom žánru. Fantasy z pera tejto autorky asi v mojom veku už nebude nič pre mňa.