streda 15. augusta 2018

Pán tieňov

Pocity: ako vždy po dočítaní Cassandry Clare. Chcete ma zabiť? 

Pretože úplne honestly, a teraz dávame bokom hocijakú úctu či niečo podobné, reálne rozmýšľam, či je dobrý nápad čítať knihy od Clary aj naďalej. Ten extrémny príval nespravodlivosti, hnevu a zúfalstva, no, myslím, že každý po dočítaní zažíva niečo podobné. Ale vážne, stojí mi tých úžasných päťsto strán za taký krutý koniec a trápenie seba samej kvôli osudu postáv na minimálne ďalšie tri dni? Stojí mi to za to? Napíšte, že áno, prosím.

Mladá tieňolovkyňa Emma Carstairsová pomstila smrť rodičov, no nedokáže nájsť pokoj v duši. Jej priateľstvo s Julianom Blackthornom totiž prerástlo v obojstrannú náklonnosť. No láska medzi parabataimi je zakázaná, lebo ohrozuje životy tieňolovcov. Mohla by od Juliana utiecť, ale Blackthornovcov ohrozujú nepriateľské sily na všetkých frontoch. Len oni totiž dokážu získať prastarú knihu čarov, po ktorej túžia hlavne féri. Na obzore však povstane nový nepriateľ: Pán tieňov - Nesílijský kráľ vyšle svojich najmocnejších bojovníkov, aby zahubili každého, komu prúdi v žilách blackthornovská krv, a získali knihu čarov. Julian objaví jediný spôsob, ako sa zachrániť. Lenže s takou cenou za prežitie nikto nerátal a splatiť ju bude treba krvou.




Jediná otázka, ktorú si stále kladiem je: Kde sa podela spravodlivosť dočerta?! (prepáčte za expresívny výraz) pretože keď ju už nemáme v každodennom živote, mohla by byť aspoň vo vymyslenom fantasy. Aspoň z časti! Please! Dosť ma to zraňuje. Autorka zámerne vykreslí postavu čo najideálnejšie, aby ste z jej straty mali väčšiu bolesť, také kruté! Áno, robí to väčšina autorov, ale vždy to bolí rovnako ako po prvý raz. Určite ma chápete. Čo sa týka obsahovej stránky, všetko perfektne domyslené do detailu. Neviem, či som prvý diel prirovnávala k Harrymu, ak aj áno, tak druhý diel za svojím starším bratom vôbec nezaostáva a tiež sa môže pýšiť titulom nepredvídateľný.

Dobre. Už som kludná.

Kniha bola, unbelievable. Určite najlepšie fantasy, ktoré som čítala. Bolo tam všetko - pocit vytrhnutého srdca z hrude, láskyplný pohľad, kedy prikyvujete s každým slovom, pocit zahanbenia, lebo čítate knihu na verejnosti a keby vedeli, čo práve čítate... napätie, kedy viete čoho je autorka schopná, a preto ste ako struna na gitare, ktorá má už-už prasknúť, súcit, ktorý vás celých naplní, či hnev, kedy ste rozhodnutí neprečítať už ani jednu stranu. Smiechu, kedy sa chytáte za brucho a tvárite sa ako idiot tam nebolo mnoho, to áno, ale nie je to vec, ktorá by mi prekážala, lebo ostatné pocity a pohľady mi to všetko vynahradili.
Verím v myšlienky, čo znamená, že verím, že rôzne námety a myšlienky sú okolo nás a vyberú si, kto bude ich trajektom, chytia sa ho, on myšlienku dostane, celého ho naplní a je len na ňom, či ju aj uskutoční a pretvorí v realitu. Ak nie, zápal a samotná myšlienka sa vytratí a nájde si vhodnejšieho kandidáta. Pôvodný človek teda stále má myšlienku v hlave, ale nedokáže o nej hovoriť tak vášnivo, do podrobností a vlastne si ju nevie predstaviť v reálnom svete so všetkými aspektmi. Čiže v príklade by to vyzeralo takto. Napadne vám námet na knihu, povedzme historický román zasadený do obdobia 18. storočia. V prvom momente vidíte jemnú dejovú linku, ktorá sa však po čase rozvetvuje a vy začnete vymýšľať postavy, charaktery, konflikty a celé sa vám to zdá až veľmi čudné, keďže sa vám to často nestáva. Bohužiaľ máte, ale veľmi náročné obdobie v práci a preto musíte túto zábavku s vymýšľaním odložiť. Stále však máte túto ideu v hlave, no časom začína blednúť a vytrácať sa. Po mesiaci máte konečne voľno a spomeniete si na svoju myšlienku napísať knihu. Vybavuje sa vám dej aj nejaké postavy, ale už nechápete, prečo je táto postava taká a prečo a tamten zabil. Celé vám to už príde také, čo ja viem, ako keby ste toho už veľa pozabúdali, že vám chýba ten prvotný zápal a akosi  sa už v tej myšlienke necítite komfortne.
(neviem, či som sa dobre vyjadrila, a či ste ma vlastne pochopili, no viac o týchto myšlienkach sa dočítate v knihe Veľké kúzlo)

Ach jaj, veľa som sa rozpísala a vy asi nechápete, na čo to bolo vlastne dobré. anyway 

Ak sa však myšlienky chytíte, je to niečo úžasné. Zrazu vám začne celý projekt dávať dokonalý zmysel a celého vás pohltí. Z týchto myšlienok vznikajú naozaj perfektné diela. Myslím si, že toto je jedno z nich. Každá jedna veta a slovo je premyslené do detailu a celkový výsledok je viac než pútavý. Je vidieť, že autorka sa do príbehu vložila, dáva si na ňom pekelne záležať a jej snaha sa odzrkadľuje na ohromených čitateľoch. Neviem čo viac dodať než, čakám na ďalší diel! 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára