streda 4. júla 2018

Daj mi tvoje meno

Ako začať. Láska pretkaná posadnutosťou vzniknutou z vášne.

Toto je niečo, akoby ste recenzovali Utrpenie mladého Werthera od Goetheho alebo Charlieho malé tajomstvá od Stephena Chboskeho.

Anotácia:
Môže vás pártýždňový vzťah poznačiť na celý život? Čo ak v sedemnástich rokoch prežijete tú najintenzívnejšiu skúsenosť, ktorá sa už nikdy nezopakuje? Daj mi tvoje meno je strhujúcim príbehom lásky, ktorá vzplanie medzi 17-ročným Eliom a 24-ročným Oliverom, hosťom Elieho rodičov, počas jedného leta na slnečnej talianskej riviére. Obaja najskôr predstierajú ľahostajnosť, ale postupne ich čoraz viac pohlcuje vzájomná príťažlivosť – prerastajúca do posadnutosti aj strachu, fascinácie i túžby. Úprimná, nesentimentálna pocta ľudskej vášni od oceňovaného autora Andrého Acimana sa stala predlohou pre rovnomenný film, ktorý získal Oscara za adaptovaný scenár a bol nominovaný na Zlatý Glóbus vo viacerých kategóriách vrátane ocenenia za najlepší film roku 2017.



Je to výpoveď mladého človeka o túžbe lásky, nehy a pochopenia. Byť s niekým a nemať obavy či je to správne alebo nie, pretože obidvaja viete, že je to to, po čom naozaj túžite. Príbeh zachytáva len časť života mladého Eliota, no vám to bude úplne stačiť – pretože je to jedno z tých najvýraznejších liet v jeho živote a viac z jeho dní by vás už mohlo spraviť závislými. Nie je to len dej príbehu, charaktery, či samotný dvojzmysel autora, každá jedna veta vás donúti pohnúť mozgovými závitmi. Ťažko sa mi vyberajú citáty, lebo toho, čo by som vám chcela ukázať v jednej či dvoch krátkych vetách je tak veľa, že to nie je v mojej kompetencii. A ak by aj bolo, keby som mala tú moc – ktorá téma by u mňa vyhrala, okúzlila natoľko, že by som jej venovala moje riadky? Bola by to jedna z tých na prvý pohľad viditeľných, zrejmých alebo iná, oku neviditeľná no duši známa, jedna z tém pre syntetizujúceho čitateľa? Tém na rozvinutie bolo v tejto knihe priveľa na jednu krátku recenziu.  Nevyhovela by som každému a ani sebe samej – a to je jedna z tých najhorších vecí, ktorých sa môžete pri písaní recenzie dopustiť. Nevyhovieť sebe samej vo svojom názore potom znamená klamať a predsa, nikto nechce klamlivú recenziu.

Ak by ste urobili ten *hriech* a film by ste si pozreli skôr ako čítali knihu, musím vám odkázať, že by ste dostali ozajstnú životnú lekciu, čo sa týka čítaného a videného. Ako si túto vetu vyložíte nechám na vás. 


„Vedel som, že naše chvíle sú zrátané, no nerátal som ich, tak, ako som vedel, kam táto cesta speje, no nenamáhal som sa čítať značky pri okraji.“

Jeden z mojich najmilších citátov. Nebudem rozoberať témy.
Autor sa s myšlienkami hrá ako s korálikmi, pomaly navlieka jeden korálik za druhým, až vám z nich vzniká krásny náramok.

Boli ako dva oblaky, ktoré sa našli na šírom nebi, potom sa z lásky spojili, avšak kolobeh vody ich nemilosrdne oddelil. Po rokoch odlúčenia sa nakoniec znova uvideli, ale každý už, bohužiaľ, ako trochu iný oblak.    
Neskôr, 
AnkaLoves




11/10

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára